Z miesta, kde Archimedes povedal tú známu vetu:"Heuréka, objavil som!" k tureckým prírodným kúpeľom.
2. časť cestopisu o SICÍLII
Cestopis o Sicílii pokračuje...
Deň 5:
Nasledujúce ráno nás čakalo ďalšie historické mesto na Sicílii, na ktoré som sa tešila najviac, keďže som si ho pamätala ešte z mojej úplne prvej cesty na Sicíliu v roku 2001. Čakali nás Syrakúzy - mesto, kde Archimedes vyslovil tú známu vetu "Heuréka, objavil som!".
Mesto Syrakúzy (tal. Siracusa) s 110 000 obyvateľmi leží na rovnej vápencovej plošine, ktorá končí prudkým zrazom k moru, a na ostrove Ortigia, ktorý je už 2500 rokov spojený mostom s pevninou.
Pred návštevou gréckeho a rímskeho divadla v historickej časti mesta, sme navštívili kostol plačúcej Madonny - Santuario della Madonnina delle Lacrime. Je to kruhová stavba z betónu , ktorej kužeľovitá strecha vysoká 76 m v tvare slzy, je modernou dominantou panorámy mesta. Je tam sádrová socha Madony, ktorá od roku 1953 neustále roní slzy a robí zázraky.
Potom, čo sme si pozreli Staré mesto, sme sa autom presunuli k neďalekému archeologickému parku s gréckym a rímskym divadlom. A ešte jednu zvláštnosť som si spred 12 rokov pamätala zo Syrakúz - tzv. Dionýzovo ucho a tiež ako vo vnútri tej jaskyne slovenskí turisti spievali Macejko, Macejko a zároveň sa ozývalo echo toho spevu.
Takže pekne postupne - po zakúpení si lístkov vchádzame do Parco Archeologico - areálu sprístupnených vykopávok a zahrňuje už len malú časť antických Syrakúz. Najprv chceme vidieť grécke divadlo. Vyberáme sa tam ešte v čase, kedy slnko veľmi nepripeká, čiže v dopoludňajších hodinách a aj turistov zo všetkých kútov sveta je ešte pomenej a tak máme čas na obdivovanie vykopávok a toho, čo sa zachovalo z gréckeho divadla z čias antiky a robíme si zopár záberov. Od divadla stúpame smerom k malej jaskyni, odkiaľ máme príjemný výhľad na divadlo, archeologický Grécky amfiteáter, ktorého stupne boli vytesané do kameňa, mal 138 m v priemere, hľadisko sa skladalo zo 61 stupňov, z ktorých sa dnes zachovalo ešte 46 a poskytovalo miesto pre viac ako 15 000 divákov. Dodnes sa tu konajú predstavenia klasických divadelných hier.
Od gréckeho divadla sme si to namierili k neďalekému Rímskemu amfiteátru, ktoré už nebolo také veľké ako to grécke a bolo viac zarastené trávou, ale z väčšej časti je tiež vytesané do skaly.
Potom naše kroky viedli už k spomínanému Dionýzovmu uchu. Je to 65 m dlhá a až 23 m vysoká umelá jaskyňa v tvare ucha, bývalý podzemný kameňolom. Slúžila vraj vládcovi - tyranovi Dionýzovi ako väznenie. Neobvyklá akustika, ktorá dokázala zosilniť i šepot, sa dobre hodila na špehovanie uväznených osôb.
Deň 6:
V tento deň sme si naplánovali mestečko Enna a prímorské mestečká Aci Trezza, Aci Reale a Aci Castello.
Do Enny sme prišli doobedu, márne hľadajúc voľné parkovacie miesto. Už sme boli zúfalé, tak sme zišli takmer von z centra, keď sme našli jedno miesto. Keď sme vystupovali, zastavili sme jedného miestneho Taliana, aby sme sa opýtali na cestu do centra a ten sa ponúkol, že nás tam zoberie svojím autom, keďže to bolo do kopca. Tak sme sa nechali zaviesť. Taliani sú v tomto smere vždy otvorení a ochotní, takže jeho ponuka zaviesť nás do centra nás až tak neprekvapila. Vystúpili sme priamo na Piazza Armerina, kde sme zbadali veľký kostol tehlovej farby s pestrofaregnými a striebornými chrámovými kupolami, tak sme doň vstúpili a prezreli sme si interiér. Potom sme pokračovali trochu do kopca, až sme zišli do údolia a pred sebou sme videli normanský hrad.
Hrad bol postavený na začiatku 14. storočia a zachovala sa v ňom predovšetkým vysoká veža. Mesto Enna ležalo vo výške 931 m a ako sme sa dočítali, bolo založené Sikulmi a v r. 137 pred n. l. bola Enna centrom povstania otrokov proti rímskej nadvláde.
Mesto sme v krátkosti času prešli a vybrali sa do prímorských miest Aci. Už keď sme vchádzali, cítili sme vôňu mora , popri ceste boli prímorské reštaurácie a vo vzduchu bolo cítiť vôňu dobrého talianskeho obeda.
Mesto Acireale (48 000 obyv.) leží i s malými susednými osadami na vysokej lávovej terase nad Jónskym morom. V Acireale nás prekvapilo pôvabné barokové historické centrum.
Ale predsa najkrajšie bolo v Acitrezza. Možno to bolo tou prechádzkou popri pobreží,, bola tam pešia zóna a keďže bol čas obeda, resp. poobednej siesty, v okolí bolo počuť skôr cudzincov ako domácich. Po prechádzke sme sa presunuli bližšie k mestu Catania.
Tam sme sa stretli s našou kamarátkou z Bardejova, Ivetou a jej rodinou.
Deň 7:
V pláne sme mali ešte navštíviť posledných 5 sicílskych miest, každé niečím zaujímavé a jedinečné.
Prvé mestečko, ktoré bolo ešte na programe, bolo Caltagirone známe svojím schodiskom a výrobou keramiky, potom mesto Sciacca so svojou menšou verziou schodiska s keramickým motívom a nakoniec Scala dei Turchi - turecké prírodné kúpele a sicílske mesto Agrigento s antickými vykopávkami a chrámami a o niečo menšie antické mestečko Selinunte.
Začneme pekne po poradí, mestom Caltagirone. Toto mesto leží vo vnútrozemí severne od Agrigenta. Odpradávna je preslávené najmä keramikou, ktorú sem pritiahli arabskí hrnčiari. Hlavnou atrakciou sú schody Scala vedúce ku Kostolu Santa Maria del Monte. Je ich presne 142 a každý zo schodov je vyzdobený iným keramickým motívom.
Agrigento je rušné, obliehané turistami a je najstaršou turistickou atrakciou na ostrove Sicília. Nádherné údolie chrámov zatienené do výšky sa týčiace modernou zástavbou stráca veľa zo svojho bezprostredného účinku. Potom, čo sme konečne zaparkovali, sme prišli k Údoliu chrámov Valle dei Templi už doobedu, kedy slnko začínalo pripekať, ale to nás neodradilo vyšliapať si k vykopávkam peši a prejsť si ich postupne všetky.
Chrámy stojace ničím nespútané a neobklopené vo východnej časti sú najmalebnejšie zo všetkých. Prvý z nich je Tempio di Ercole; Herkulov chrám ležiaci bezprostredne za vchodom napravo. Jeho pôvod je neistý ale mal by byť na tomto miest e najstarší z konca 6. storočia pred n. l. Osem z jeho 38 stĺpov bolo vztýčených a celé jeho rozvaliny si môžete obísť dookola.
Z Údolia chrámov bol krásny pohľad aj na moderné Agrigento.
Keď sa vydáte smerom na východ popri pozostatkoch starovekých hradieb, ďalší chrám na ceste bude Tempio della Concordia - Chrám Svornosti, ktorý ako jediný prežil nemilosrdný zub času a chod dejín relatívne nepoškodený. Postavený bol okolo roku 430 pred n. l. a v 6. storočí n. l. bol premenený na kresťanskú baziliku.
Na východnom konci hrebeňa o 400m ďalej stojí Tempio di Hera, v stredoveku čiastočne zničený zemetrasením. Hneď za východným koncom sa nachádza dlhý oltár pôvodne používaný k vykonávaniu obetí bohom: červené stopy vznikli po požiari najpravdepodobnejšie počas kartáginskej invázie v roku 406 pred n. l.
Ďalej leží menší Tempio dei Dioscuri; Chrám Blížencov, tiež známy ako chrám Kastora a Polluxa. Vybudovaný bol na konci 5. storočia pred n. l. a bol po zreštaurovaní opäť zničený zemetrasením. To, čo vidíme dnes pochádza z roku 1832, kedy bol znovu postavený za použitia materiálu z okolitých
Z Agrigenta sme sa vybrali na naše posledné ubytovanie do mestečka Porto Empedocle, v blízkosti ktorého sme vedeli o niečom, čo sme chceli bezpodmienečne vidieť a čo je hádam jedinečné svojho druhu na Sicílii a v Taliansku vôbec- a to Scala dei Turchi - tzv. Schody Turkov, ak by sme si to chceli preložiť doslovne. Scala dei Turchi je krásny prírodný úkaz na pobreží Realmonte v blízkosti Porto Empedocle, čo je južná Sicília v Taliansku. Ide o vápencový útes, do ktorého postupom času príroda vytesala schody. Je tvorený slieňom a usadenou horninou s charakteristickou bielou farbou.
Názov pochádza z čias invázií tureckých pirátov, ktorí tu kotvili svoje lode, zatiaľ čo ničili okolie. Dnes patrí Scala dei Turchi medzi vyhľadávané turistické atrakcie, práve kvôli jej nezvyčajnej bielej farbe a krásnym výhľadom na more zo skalnatého pobrežia.
V posledný deň na Sicílii sme si ešte urobili turistickú zastávku v antickom meste Selinunte.
Selinunte patrilo kedysi medzi najmocnejšie a najbohatšie svetové mestá s viac než 100 000 obyvateľmi a bezkonkurenčnou chrámovou výstavbou. Najzápadnejšiu grécku kolóniu založila v roku 628 pred n. l. skupina osadníkov z blízkeho Megara Hyblaea. Privábila ich skvelá poloha na vrcholku mysu medzi dvoma veľkými riekami Modione a Cottone. Pláne okolo sídla boli zarastené zelérom (grécky selinon) a tak Gréci nazvali novú kolóniu Selinunte. V roku 480 pred n. l. porazili Kartáginci Gelóna zo Syrakúz pri Himére. Pod syrakúzkou ochranou získala kolónia prestíž. Rast mesta viedol k sporom so severne susediacou Segestou. Tie ustáli v roku 409, keď si Segesta vyžiadala kartaginskú pomoc. Bývali spojenci Selinunte ju ochotne prisľúbili a priplávali sa pomstiť. Vojsko vedené Hanibalom mesto po deväťdňovej bitke úplne zničilo a ušetrilo len tých, ktorí sa uchýlili do chrámu. O rok neskôr sa mesta zmocnil Hemokratos zo Syrakúz a zahájil jeho obnovu. V roku 250 pred n. l. sa mesto chystali dobiť Rimania a tak sa obyvatelia presunuli do Marsaly - hlavného sicílskeho stanu Kartagincov. Predtým však zničili všetko, čo sa dalo. Dielo skazy na zachovalých budovách, predovšetkým chrámoch, dokonalo zemetrasenie zo stredoveku.
Mesto Selinunte bolo zabudnuté až do polovice 16. storočia, kedy istý dominikánsky mních určil jeho polohu. Vykopávky začali v roku 1823 zásluhou dvoch britských archeológov Williama Harrisa a Samuela Angella, ktorí odkryli prvé metopy.
Akropola, centrum selinuntského politického a spoločenského života, sa rozkladá na plošine nad zanesenou roklinou Gorgo di Cottone. V juhovýchodnej časti je zhluk piatich chrámov, najsevernejší bol dokončený koncom 6. storočia pred n. l. Súčasťou tejto impozantnej stavby bývali kedysi nádherné metopy, ktoré našli spomínaní archeológovia. Odborníci tvrdia, že chrám bol zasvätený Apollónovi.
Selinunte je miesto, kde dodnes dýcha duch antiky. Mohli by sme sa tam prechádzať večne.
Zo Selinunte sme sa vrátili späť do Trapani, kam sme pred týždňom prileteli. Prešli sme si ešte raz centrum mesta, dali si ľahký obed a namierili si to na letisko, kam sme mali odovzdať požičaný Wolksvagen a čakali už len na check - in. Bol pred nami ešte dvojhodinový let do Krakowa.
Na Sicílii ide o nevyčerpateľnú klenotnicu pamiatok, ktorá nikdy neprestane fascinovať. Odporúčam navštíviť tento prekrásny ostrov.
Ak povieme Sicília, asi prvé čo nám napadne, je mafia. Teda aspoň vo väčšine prípadov to tak bude. A ja som sa rozhodla vám niečo z histórie mafie na Sicílii priblížiť.
Informácie o mafii som si študovala v aute cestou na letisko v Palerme, kde sa k nám na našom tripe pripojila moja sestra Lucka, ktorá sa vracala zo sezónnej práce v Taliansku (preto je až na nasledujúcich fotkách počnúc výletom z Cefalu, Syrakúz atď.) A to letisko je dnes pomenované podľa dvoch najväčších bojovníkov proti mafii Giovanniho Falconeho a Paola Borsellina.
MAFIA NA SICÍLII
Na Sicílii nadobúda výraz mafia hneď dva základné významy. Jednak sa vzťahuje na kriminálnu mentalitu a rovnako tiež na konkrétnu zločineckú organizáciu. Dôvod, prečo sa nikdy nepodarilo mafiu zastaviť, je tajomnosť organizácie zaručená odvekým zákonom mlčanlivosti (omertá), čo pri súdnych sporoch viedlo k zrušeniu obžalôb na poslednú chvíľu alebo k smrti korunných svedkov, ktorí boli občas nájdení s kameňom, korkovou zátkou či zväzkom bankoviek v krku. Oveľa častejšie však svedkov už nikdy nikto nevidel. Výsledkom bolo spochybňovanie samotnej existencie mafie a tvrdenie, že organizácia je len obyčajným výplodom bujnej fantázie autorov brakovej literatúry, redaktorov bulvárnych plátkov a členov talianskej vlády utužených neschopnosťou zamedziť vysokej zločinnosti na Sicílii.
Sicílsku organizáciu, ktorá sa moderným pojmom označuje ako mafia (tento pojem zaviedol v roku 1865 prefekt Palerma Filippo Gualterio), poprední predstavitelia odjakživa nazývali Famiglia, teda Rodina.
V roku 1982 sa však objavil dôkaz o najskrytejších činnostiach mafie. Stalo sa tak vtedy, keď bol v Brazílii zatknutý vysoko postavený člen organizácie Tommaso Buscetta, ktorý po neúspešnom pokuse o samovraždu vo svojej výpovedi odhalil množstvo podrobností. Hovoril s bojovníkom proti mafii Giovannim Falconem, a stal sa jeho informátorom. Motívom jeho činu bolo zničiť celú mafiu. Tommaso bol vedený túžbou po pomste. Všetci, ktorých obvinil - Michele Greco, Pippo Caló, Benedetto Santapola, Salvatore Ruda a mnoho ďalších - boli predstavitelia a spojenci mocnej rodiny Corleone, ktorá sa krátko predtým pustila do krvavého boja o získanie monopolu na drogovom trhu. V tejto vojne padlo počas štyroch mesiacov sedem z najbližších Buscettových príbuzných, vrátane jeho dvoch synov. Vďaka výpovedi sa Buscetta neskôr dostal do Spojených štátov amerických, konkrétne do štátu New York (presná poloha jeho pobytu bola pochopiteľne pre verejnosť neznáma), kde podstúpil plastickú operáciu. Tam žil až do svojej smrti.
Už v júni 1989 našla polícia neďaleko Falconeho prenajatého plážového domu dynamit. Ten ale našťastie z neznámeho dôvodu nevybuchol. "Život mám už predpísaný. Mojím osudom je umrieť guľkou mafiánov. Jediná vec, ktorú neviem s určitosťou, je deň, kedy sa tak stane," povedal Falcone po neúspešnom atentáte jednému zo svojich kolegov. Mafiánska odveta bola podľa gangsterkých pomerov a Falconeho úsudku jednoducho nevyhnutná. A skrývať sa predsa nemohol večne.
Šéf La Cosa Nostry Salvatore Riina, ktorý kvôli svojmu nízkemu vzrastu údajne trpel takzvaným "Napoleonským komplexom", si k zabitiu Falconeho najal Giovanniho Bruscu. Pre úplne ovládnutie moci na Sicílii sa Riina neštítil ničoho. Jednému z príslušníkov mafie dokonca údajne zabil až 35 rodinných príslušníkov. Nad smrťou Giovanniho Falconeho ako krvilačne zmýšľajúci zločinec preto neuvažoval ani sekundu. Osudným sa mu stal 23. máj 1992. Z palermského letiska Punta Raisi cestovali tri obrnené vozy. V jednom z nich bol aj Giovanni Falcone a jeho žena Francesca. Na diaľnici pod vozovkou bola však v kanalizácii umiestnená výbušnina.
Nezistilo sa, odkiaľ mal nájomný vrah o ich ceste informácie, ale vieme, že o 17. hodine a 59. minúte vybuchla nálož, ktorá sa postarala o 8-metrový diaľničný kráter. Traja policajti a jeho žena umreli ihneď na mieste. Falcone sa nachádzal v kritickom stave a pri prevoze do nemocnice umrel. Atentát prežil iba Falconeho telesný strážca Giuseppe Costanza a ďalší policajti z posledného obrneného vozidla, ktorých výbuch smrteľne nezasiahol.
Falconeho smrť vyvolala medzi obyvateľmi veľkú vlnu nenávisti voči mafiánskym praktikám. Organizovali sa rôzne protesty a taktiež začali vznikať mnohé spolky apelujúce na vládu, ktorá mala podľa nich prijať prísne opatrenia.
Akejsi vodcovskej pozície proti mafii po smrti Falconeho sa chopil jeho priateľ a kolega Paolo Borsellino. Podobný osud ho však čakal už 19. júla 1992, kedy nastražená bomba zabila jeho i ďalších päť policajtov.
Na pamiatku zosnulých hrdinov sa palermské letisko neskôr premenovalo na Falcone-Borsellino Airport. A nakoniec prišiel aj na psa mráz. V januári roku 1993 polícia konečna chytila skrývajúceho sa mafiánskeho bossa Salvatore Riinu alias Tota. Ten bol za objednanie vraždy Falconeho i Borsellina a mnohé ďalšie zločiny odsúdený na doživotie - konkrétne rovno na 26 doživotí.
Informácie o sicílskej mafii som čerpala z kníh a aj z článkov:
https://www.historickarevue.com/clanok/zrod-talianskej-mafie
